Prechod na navigáciu block menu Prechod na navigáciu Hlavné menu Prechod na navigáciu Hlavné menu 3 Prechod na navigáciu Hlavné menu 4 Prechod na navigáciu Hlavné menu 5 Prechod na navigáciu Hlavné menu 6 Prechod na navigáciu Hlavné menu 7 Prechod na navigáciu Hlavné menu 8

Dejiny obce

erbPri zohľadnení terénnych, pôdnych a klimatických podmienok môžeme usudzovať, že už od mladšej doby kamennej, teda v čase približne 5 000 rokov pred Kristom, usadzovali sa tu najstarší poľnohospodári hlavne preto, že vody Hornádu, Brusníka a priľahlých tokov boli reálnym predpokladom pre zabezpečenie základných existenčných potrieb. Venovali sa poľovaniu, lovu a obrábaniu pôdy. Najstarší poľnohospodári, usadení najmä na ľavobrežnej terase Hornádu od Smižianskej Maše až po Spišskú Novú Ves, tu žili niekoľko storočí.

V neskorej dobe kamennej (približne 2 500 rokov pred Kristom) už rozpoznávame budovanie určitej sídelnej štruktúry, v ktorej dominantné postavenie mali najmä opevnené výšinné polohy - Hradisko na Čingove.

Mnohé pamiatky svedčia už aj o zásahu ľudí otománskej kultúry, ktorý príchodom do tohto civilizačne vyspelého prostredia vytvoril kultúru, ktorú považujeme za jednu z najvyspelejších pravekých kultúr v európskom prostredí. V priebehu 14. storočia pred Kristom prichádzajú tu ďalšie etniká organicky nadväzujúce na výdobytky predchádzajúceho vývoja. Svedčí o tom pestrá škála bronzových výrobkov. Na Hradisku bolo opevnené sídlisko, ku ktorému patrili osady na Smižianskej Maši, na Rovni, Pri kňazovej studni, na Záhradkách i na Štrkovisku. Do tohto osídlenia zasiahla postupná kolonizácia Spiša ľudom púchovskej kultúry, ktorá i tu vrcholila v období okolo zlomu letopočtu a pretrvala až do konca druhého storočia po Kristovi.

Pre Čingov, ale aj pre samotné Smižany najvýznamnejšie historické obdobie prichádza s druhou vlnou kolonizácie Spiša Slovanmi koncom siedmeho a začiatkom ôsmeho storočia. Už okolo polovice 8. storočia sa ukončilo opevnenie Hradiska a začalo sa s výstavbou opevňovania podhradia. Takéto precízne opevnenie slovanského hradiska z predveľkomoravského obdobia na Slovensku nepoznáme. Historicko-mocenské zmeny pri vzniku Veľkej Moravy sa prejavili aj na tomto Hradisku, ktoré bolo zničené útokom vojsk a požiarom.

Noví panovníci vybudovali nové veľkomoravské hradisko nad pravým brehom Hornádu, rozlohou menšie a aj jeho opevnenie bolo jednoduchšie. Hradisko sa znovu stalo strediskom moci, ale ovládalo už len časť Hornádskej kotliny. Teda Smižany začínajú svoje dejiny ako jedny z mnohých osád patriacich k slovanskému hradisku na Čingove. V tomto období sa urbanizmus stredovekej dediny, ktorá si zachovala svoj slovanský raz, formoval na západnom brehu potoka Brusník, juhovýchodne od románskogotického kostola, ktorý v čase výstavby mal dominantné postavenie nad dedinou.

Dejiny obce Smižany prvýkrát zmapoval a zachytil v obsiahlej trojzväzkovej kronike obce smižiansky farár a dekan, spišský historik Matúš Pajdušák. Z jeho historických prác čerpá námety každý, kto sa zaujíma o doby dávno minulé (ktoré podal v prvom zväzku, hoci v kronike sa to nevyžaduje) nielen obce Smižany, ale aj okolia.

V kráľovskej listine Belu IV. z 23. marca 1254 sa Smižany prvýkrát písomne spomínajú pod názvom "Sumugh a Villa Canis i Villa caniferorum", to znamená obec vodičov loveckých psov. Listina slúžila ako potvrdenie kúpy pozemkov pre Spišských Sasov. Taktiež sa z nej dozvedáme, že pôvodné obyvateľstvo obce vykonávalo pre kráľa a jeho zástupcov na Spišskom hrade špeciálne služby pri poľovačkách - boli chovateľmi loveckých psov, duričmi, honcami.

Uhorský kráľ Ondrej III. udelil Smižanom 12. mája 1293 výsady, ktoré ich zaradili medzi privilegované lokality na Spiši. V privilegiálnej listine ich oslobodil od poddanskej služby voči Spišskému hradu, vyňal ich spod súdnej právomoci spišského župana, dal im tiež právo skladať prísahu pred oltárom vo vlastnom kostole a podrobne vyznačil chotár obce. Daň však odvádzali priamo kráľovi a preto mali problémy s členstvom v Spoločenstve Spišských Sasov.

Po zániku služobníckych povinností voči kráľovi sa Smižančania v ďalších storočiach zaoberali hlavne roľníctvom, chovom dobytka, bežnými remeslami (kováčstvo, hrnčiarstvo, mäsiarstvo, ševcovstvo a pod.), ale aj špeciálnymi ako bolo železiarstvo, uhliarstvo a povozníctvo.

Za panovania Žigmunda Luxemburského Spiš i Smižany doplatili na jeho výbojnú politiku a nepriateľstvo s husitmi. Pri svojej "spanilej" jazde prišli husiti z Poľska v apríli - máji 1433. Medzi inými mestečkami a dedinami vyplienili aj Smižany. Po zobratí potravín a dobytka mestečko vypálili. Jeho obnova trvala dva roky. Pápež Eugen IV. vyhovel žiadosti Smižančanov o rozšírenie kostola, udelením rozsiahlych odpustkov veriacim. Starý románsky kostol bol prebudovaný v gotickom slohu.

Okolo roku 1465 sa Smižany stali dedičným majetkom majiteľov Spišského hradu - rodu Zápoľských. Smižany mali pravdepodobne už v 15. storočí vlastnú pečať, ktorou overovali svoje listiny a listy. V jej poli bol dvojkríž, ktorý upozorňoval na starobylé patrocínium a súčasne dával na známosť, že svoje výsady Smižančania získali už za Arpádovcov.
    Okolo polovice 16. storočia sa Spišského hradu i majetkov k nemu patriacich násilne zmocnil Ondrej Báthory,ale roku 1553 ich definitívne získali Thurzovci.

Už v roku 1564-1565 zostavili urbár pre svoje mestečká a obce. Z urbáru vyplýva, že Smižany medzi 11 spišskými mestečkami boli druhé najväčšie. Nachádzalo sa v nich 49 usadlostí. V roku 1583 pri spísaní nového urbáru boli Smižany po Žakovciach druhým najbohatším mestečkom. Zemepánovi totiž platili pozemkovú daň 79 zlatých 39 denárov a od piva i vína ročne 40 zlatých.
Za Thurzovcov Smižančania viedli mnohé spory o svoj chotár hlavne so silným susedom - Spišskou Novou Vsou. Obzvlášť lesy za Hornádom a najmä na Turníku boli často príčinouostrých sporov a násilností.

Prvá štvrtina 17. storočia bola v Uhorsku poznačená dvoma protihabsburskými povstaniami sedmohradských kniežat Štefana Bočkaja a Gabriela Bethlena. Vpád Bočkajových hajdukov na Spiš sa stal osudným aj pre Smižany, ktoré vyrabovali a podpálili pre odopretie vernosti. Vlámali sa aj do kostola a s výnimkou kalicha zobrali všetky cennosti. Podobnej rabovačke sa Smižany neubránili ani v septembri 1619, keď ich svojou návštevou poctilo Bethlenovo vojsko. Nečudo, že to malo za následok úpadol Smižian. Kým v roku 1589 mali Smižany asi 100 domov, daňový súpis Spišskej stolice z roku 1635 eviduje iba 32 sedliackych domov, z toho 11 opustených a 47 želiarskych domov.

V roku 1638 sa Smižany stali majetkom Csákyovcov, ktorí ich dostali testamentom a manželským zväzkom od Thurzovcov. Popri pribúdaní poddanských povinností sa situácia Smižian ako mestečka zhoršovala a bola poznačená najmä stavovskými protihabsburskými povstaniami. Zvlášť vpád Tökölyho kurucov 12. 5. 1679 mal pre Smižany vážne následky. Mestečko bolo vyrabované. Ťažké vojnové časy boli sprevádzané morovými epidémiami. V Smižanoch ostalo pri živote len asi 100 ľudí. Mestečko sa veľmi zadĺžilo a muselo dokonca založiť na istý čas aj monštranciu z kostola. Dlhy, ktoré narástli na 668 zlatých, sa mu ešte veľa rokov nedarilo splácať. Urbár z roku 1771 svedčí v podstate o degradácii Smižian na úroveň väčšej poddanskej dediny.

Po stavovských povstaniach nastalo v Uhorsku relatívne pokojné obdobie, ktoré vytváralo dobré predpoklady pre rast počtu obyvateľstva, rozvoj miest, mestečiek a obcí. Súpis obyvateľstva z roku 1781 vykazuje v Smižanoch už 868 obyvateľov, ktorí žili v 113 domoch.
Južne od obce, bezprostredne pri vstupe do Slovenského raja postavil Štefan Csáky začiatkom 19. storočia mašu - železiareň, ktorá bola v roku 1829 ocenená na 29 000 zlatých. Csákyovci ju v roku 1835 prenajali podnikateľom Prihradnému a Trangousovi. Maša zanikla v poslednej štvrtine 19. storočiaroku 1886.
Od začiatku 18.storočia sa v Smižanoch stretávame aj s erárnou budovou soľným úradom, či skôr skladom. Koncom storočia slúžil častejšie ako sklad medi a v roku 1806 hopreniesli do Spišskej Novej Vsi.

Myšlienky Veľkej francúzskej revolúcie z roku 1789 začali otvárať sedliakom oči i na Spiši. Za príčinu svojho nedôstojného postavenia a biedy začali považovať šľachtu. Objavovali sa protišľachtické letáky, vrchnosť však dokázala paralyzovať revolučné vrenie v ľude prísnymi rozsudkami. Feudálny systém bol v kríze a bolo možné očakávať ďalšie revolučné výbuchy.
Jeden prišiel v roku 1831 a mal tragické následky pre mnohé rodiny. Predchádzali mu neúrodné roky a taktiež cholerová epidémia. Stáročiami nakopený útlak zo strany zemepánov, znásobený hroznou chorobou, spôsobil v júli revolučné povstanie na Zemplíne. Rozšírilo sa na Šariš a Spiš. Najkrvavejšiu podobu mali vzbury sedliakov na Csákyovských majetkoch. Za účasť na vzbure bolo zo Smižian odsúdených 35 mužov a dve ženy. Z nich siedmi boli odsúdení na smrť obesením, dvaja na ťažký žalár, traja na ľahké väzenie a 22 vzbúrencov dostalo telesnétresty palicou alebo bičom.
Najväčšou zmenou pre obyvateľov obce bolo zrušenie poddanstva a s tým spojené upravovanie majetkových vzťahov medzi Csákyovcami a poddanými, ktoré prebehlo rýchlo a bez problémov. Začiatkom 60. rokov mala obec 1 121 obyvateľov.
Veľmi podstatný vplyv na ďalší rozvoj Smižian malo postavenie železničnej trate Košice - Bohumín. Nielenže dalo mnohým obyvateľom slušnú možnosť zárobku, ale cez železničiarov začali do obce prenikať myšlienky maďarizácie, politického liberalizmu a socializmu. Začiatkom januára 1883 sa obecné zastupiteľstvo uznieslo, že požiada o zmenu názvu obce na "Szepes - Sűmegh", čo minister vnútra rozhodnutím zo dňa 15. mája 1883 potvrdil. Tento názov Smižany používali až do koncaprvej svetovej vojny.

V poslednej štvrtine minulého storočia došlo vo vývoji obce k značným zmenám. Medzi javy, ktoré pri tom pôsobili, treba pripočítať vysťahovalectvo do Ameriky za prácou a kapitálom. Beztak neutešenú situáciu ešte zhoršila prvá svetová vojna. Okrem drahoty, nedostatku potravín a ostatných škôd, ktoré možno napraviť, nastali mnohým rodinám nenapraviteľné škody, padli synovia, manželia a otcovia rodín. Bolo ich 21.
Azda najvýznamnejšou udalosťou medzivojnového obdobia v našich dedinách bola pozemková reforma v roku 1925, čo umožnilo rozšírovanie obce aj mimo doterajší intravilán. Rozvoj obce si vyžiadal aj rozšírenie a modernizáciu školy. V roku 1927 bol rímskokatolícky kostol rozšírený prístavbou kaplnky a boli zakúpené dva zvony. Miestni evanjelici postaviliv roku 1932 evanjelický kostol.
Elektrárenská účastinná spoločnosť v Košiciachroku 1930 inštalovala do obce elektrické osvetlenie.

V máji 1932 bol založený Futbalový klub Smižany. Vzhľadom na časté požiare bol v roku 1880 založený dobrovoľný hasičský spolok. Odvtedy sa žiadna slávnosť v obci nezaobišla bez hasičov, hoci vlastnej práce mali dosť. Veď v Smižanoch horelo v rokoch 1882, 1883, 1885, 1888, 1898. 1899 a 1905. Najničivejší požiar bol 24.7.1909. Zhoreli pri ňom nielen kostol a veža, ale aj 41 domov s hospodárskymi budovami a o život prišiel jeden človek. Až prudký dážď pomohol hasičom požiar uhasiť. Tak ako každé mesto a obec našej republiky aj Smižany boli postihnuté dôsledkami II. svetovej vojny, zničením majetku, odvlečením Židov do koncentračných táborov a obeťami na životoch (deviati padli priamo v boji a pri náletoch prišli o život dvaja civilisti). Obec oslobodili vojská IV. ukrajinského frontu a I. československého armádneho zboru 27. januára 1945. Po vojne sa obec pomaly začala spamätávať, obnovovali sa zničené budovy, cesty, mosty a život sa postupne normalizoval. V 50-tych rokoch 20. storočia začal prebiehať proces sceľovania pôdy malých roľníkov, ktorý vyústil do založenia Jednotného roľníckeho družstva 27. augusta 1957. Družstvo sa od začiatku zaradilo medzi najlepšie nielen v okrese a regióne, ale aj na Slovensku. Svoj najväčší rozvoj zaznamenalo v 80-tych rokoch. Nárast obyvateľstva po vojne si vyžiadal postavenie základnej školy, pretože stará škola kapacitne nestačila na počet žiakov. Škola sa začala stavať v roku 1960 a do tohto obdobia spadá aj stavba obchodného domu. Slávnostné otvorenie školy pozostávajúcej z dvoch pavilónov s 18 triedami bolo 25. júna 1961. Škola dostala meno ZDŠ kpt. J. Nálepku. Taktiež sa pokračovalo vo výstavbe kultúrneho domu, ktorý obec začala stavať v roku 1957. Nový kultúrny dom bol 31. mája 1965 slávnostne daný do užívania verejnosti. V roku 1966 sa začalo s výstavbou prvých družstevných bytov na hone Lenisko (medzi železničnou traťou a ul. Tatranskou). V tejto lokalite boli pridelené tiež pozemky na výstavbu rodinných domov. Začalo sa s výstavbou skupinového vodovodu s filtračnou stanicou na Maši. Od roku 1975 boli postupne prideľované stavebné pozemky na uliciach Lipovej, Mojmírovej, Topoľovej a Agátovej. V ďalších rokoch pribudli ul. Okružná a Pribinova. Veľkým zásahom do architektúry obce bolo pričlenenie obce k mestu Spišská Nová Ves v roku 1986 ako mestská časť. Asanovaný bol starý dvor JRD pri kaštieli i rodinné domy na ul. Družstevnej a v okolí evanjelického kostola, rodinné domy na pravej časti ul. Nálepkovej a tzv. birošne na ul. Tomášovskej. Na ich mieste sa začalo s výstavbou výškových budov 8 a 13-poschodových. V auguste 1990 po nežnej revolúcii bolo uskutočnené miestne referendum, kde občania Smižian rozhodli o osamostatnení sa. Slávnostné zastupiteľstvo po voľbách bolo 9. decembra 1990. Po osamostatnení bola stavba výškových budov zastavená, vyprojektované bolo nové námestie a začalo sa s výstavbou kanalizácie a plynovodu v obci. V roku 1994 bola daná do užívania nová budova radnice. Od septembra 1992 bola v obci zriadená, plne organizovaná Základná škola Povýšenia sv. Kríža. Obec od roku 1990 sužovali každoročné povodne, ktoré narobili veľa škôd na obecnom a súkromnom majetku. V roku 2002 obec na 23 vlastné náklady začala s reguláciou potoka Bystrička, ktorú dokončila v nasledujúcom roku. Dokončený bol 9-bytový dom a zrekonštruovaný Dom smútku. Základnej škole na Komenského ul. obec odovzdala vo februári r. 2003 8–triednu budovu na ul. Zelenej, kde bola zrekonštruovaná tiež MŠ. Pokračovalo sa budovaním kanalizácie (rómska osada) a plynovodu (Maša), zrekonštruovaných bolo 14 miestnych komunikácii. Od roku 2002 prechádzali zo štátu na obec kompetencie. Pod zriaďovateľskú pôsobnosť obce prešlo školstvo, stavebný úrad, životné prostredie, sociálne služby a iné. Rok 2004 sa niesol v znamení osláv 750. výročia 1. písomnej zmienky o obci. Obec si to pripomínala na každej akcii a pri tejto príležitosti vydala monografiu „Smižany na prahu tretieho tisícročia“. Vďaka donorovi Dr. Deziderovi Štrauchovi a podpore obce bola v septembri otvorená Základná umelecká škola. Stavba získala cenu Dušana Jurkoviča za rok 2004. Po desiatich rokoch činnosti má ZUŠ 540 žiakov, ktorých učí 26 pedagogických zamestnancov. Postavených bolo ďalších 18 nájomných bytov a 16 nájomných bytov nižšieho štandardu. V roku 2007 z príležitosti osláv 75. výročia založenia TJ bola daná do užívania nová tribúna pre 300 divákov a viacúčelové ihrisko s umelým trávnikom v areáli základnej školy na Komenského ul. Svoju činnosť začala v roku 2007 obecná polícia a obec zrekonštruovala budovu kaštieľa (2007–2011) a kultúrneho domu (2007-2009). Opravených bolo ďalších 10 miestnych komunikácii. Obec vykupovala pozemky v lokalite Jama a začala so zriaďovaním priemyselného parku. V posledných rokoch prispela k atraktivite územia ďalšími investičnými aktivitami do revitalizácie centra obce – I. a II. etapa (r.2010, r.2015), protipovodňových opatrení (r.2011, r.2015), či rekonštrukcie miestnych komunikácií, inžinierskych sietí pri IBV, rekonštrukcie školských zariadení, kanalizácie v Rómskej osade. Medzi významné osobnosti kultúrneho, spoločenského, politického a športového života Smižian, ktorým je venovaná pozornosť v Literárnej kaviarni v Kaštieli, patria – Matúš Pajdušák, Štefan Hoza, Jozef Brandobur, Ján Nálepka, Vladimír Durdík, Anton Kret, Klaudia Dernerová, František Hossa, Vojtech Skyva, František Skyva, Pavol Suržin, Štefan Šmálik , Michal Lapšanský.

Kultúrno - historické zázemie obce

V obci sa udržiavajú staré zvyky, sú stále živé, iba prenesené do modernej dediny. Každoročne členovia folklórnej skupiny Smižančanka "fašengari" chodia s ražňom a drevenou kozou spevom po dedine. Deti udržiavajú jarný zvyk "Vynašane šmertky", pri ktorom spevom odnášajú "šmertku" k potoku kde ju podpália a hodia do vody. Ľudová tradícia "Stavanie mája" sa začala udržiavať od roku 2005. Typický smižiansky gazdovský dom, inštalovaný pri vstupe do radnice vo vestibule, je ukážkou šikovnosti rezbárskeho umenia Smižančanov. Gazdovský dvor je prispôsobený rôznym ročným obdobiam: Vianoce, Fašiangy, Veľká noc, letné a jesenné práce. Národopisné múzeum v Smižanoch zachytáva ľudové kroje stredného Spiša a ľudové remeslá. MO Matice slovenskej, Živena a národopisné múzeum sporadicky usporadujú výstavy ručných prác „Zlaté ruky.“ V zozname pamiatkového fondu je rímskokatolícky kostol z 13. storočia, kaštieľ z roku 1840 a rodinné domy nesúce meno svojich majiteľov (Ondrovec, Karchňakovec). Pôvodné architektonické črty týchto objektov sa prenášajú do ďalšej zástavby v obci. 

História  kaštieľa

Od začiatku 18. storočia sa v písomných prameňoch stretávame v Smižanoch s erárnou budovou – soľným úradom či skôr skladom. Kedy bol presne postavený, nie je známe. Vieme však, že po požiari v roku 1719 budova soľného úradu na istý čas prichýlila miestneho farára s kaplánom, kým sa im opravila fara. V kompetencii soľného skladu bol dovoz soli z poľskej Wieliczky a zo Solivaru. Zabezpečoval ďalšiu distribúciu jedlej a kamennej soli do spišských miest a dedín, ale tiež jej dopravu hlavne na Liptov a Oravu. Soľný úrad ležal hneď pri ceste a popri skladovacích priestoroch mal zriadenú prepriahaciu stanicu pre furmanov a byty pre 4 – 5 úradníkov. V blízkosti úradu sa nachádzal hostinec, kde mohli furmani dostať stravu a prípadne ubytovanie. Koncom 18. storočia a začiatkom 19. storočia soľný úrad v Smižanoch už nezodpovedal potrebám moderného úradu, ktorý by mal plniť funkciu aj akéhosi daňového úradu. V tom čase slúžil častejšie ako sklad medi. Keď sa k tomu v roku 1806 pridružili podvody furmanov s rozpredajom soli, rozhodol sa erár preniesť soľný úrad do Spišskej Novej Vsi, kde začal fungovať od roku 1808. V Smižanoch na mieste soľného skladu panstvo Csákych vystavilo jágerňu, ktorú dal v roku 1840 Anton Vincent Csáky rozšíriť o štyri izby a vytvoril z nej príjemný kaštieľ. Jeho podoba sa zachovala do dnešných čias. V roku 1879 sa tu presťahoval gróf Hilárius /Vidor/ Csáky po sobáši s grófkou Annou Normann. O rok sa im narodila dcéra a v roku 1883 syn. V roku 1892 si gróf Hilár Csáky postavil palác v Spišskom Hrhove, kde presídlil. Smižiansky kaštieľ prevzali do správy Máriassyovci z Markušoviec a po nich to boli lesomajstri a správcovia panského majetku. Po II. svetovej vojne bola v kaštieli základná škola, od roku 1961 bolo zriadené Poľnohospodárske odborné učilište dvojročné, ktoré tu pôsobilo do roku 1965. Kaštieľ rok slúžil internátnej škole a od septembra 1966 tu fungovala materská škola, ktorá skončila svoju činnosť k 1. 10. 2004.

Po jej presťahovaní sa do MŠ na Ružovej ulici obec začala s prípravou rekonštrukcie objektu. Po viacerých pracovných stretnutiach predstaviteľov obce a architektov bol určený zámer a budúce efektívne využitie objektu. Vypracovaniu projektovej dokumentácie predchádzalo spracovanie pamiatkového výskumu, podmieneného krajským pamiatkovým úradom, ktorý spracovala PhDr. Norma Urbanová. Po ukončení pamiatkového výskumu začal vybraný architektonický ateliér, Arland, s.r.o., Sp. Nová Ves so zakreslením skutkového stavu a s vypracovaním projektovej dokumentácie rekonštrukcie kaštieľa vrátane historického oplotenia. Zrekonštruovaná budova kaštieľa bude slúžiť na kultúrno-osvetovú činnosť, ktorú bude zabezpečovať Obecné kultúrne centrum, svoje miesto si tu nájde aj informačná kancelária. Historický ráz objektu umocnia portréty a krátke životopisy našich významných osobností, ktoré svojou prácou zviditeľnili  obec v rámci regiónu a Slovenska.

            Firma VK stav s.r.o., Sp. Nová Ves,  ktorá sa stala víťazom verejného obstarávania s cenou     342 854,51 €  s DPH  začala s realizáciou prác na stavbe v júli 2007. Počas realizácie sa vyskytli viaceré nepredvídané práce, ktoré nebolo možné zistiť v rámci projektovej prípravy a  ich realizácia bola nevyhnutná o to viac, že sa jedná o pamiatkovo chránený objekt, nad ktorým mal dohľad pamiatkový úrad.  Vzniknutou situáciou sa navýšila cena stavby o 28 662,35 € (863 482,10 Sk), pričom v cene sú zahrnuté už aj svietidlá, ktoré boli zmenené oproti projektovej dokumentácii tak, aby zapadali do architektúry stavby a vonkajší chodník. Tieto práce boli ukončené v septembri 2009.

Keď v roku 2009 vyšla výzva na predloženie žiadosti o NFP na kultúrne pamiatky, obec sa hneď na túto výzvu prihlásila a v októbri bola podaná žiadosť na Ministerstvo výstavby a RR SR. V rámci žiadosti obec požadovala finančné prostriedky na zreštaurovanie krbu v obradnej miestnosti, vonkajšie terénne a sadové úpravy, interiérové vybavenie spolu s vybavením počítačovou technikou. Okrem toho bolo možné žiadať aj refundáciu nákladov vynaložených na predmetnú stavbu po 1. 1. 2007, čo sme aj uplatnili. Predložená žiadosť bola úspešná, čím sme získali nenávratný finančný príspevok vo výške 758 700 Eur, vlastné zdroje predstavujú výšku 6 388 Eur. Bolo potrebné urobiť nové verejné obstarávanie na nezrealizované práce. Po odsúhlasení dokumentácie z verejného obstarávania ministerstvom bol vybratý dodávateľ – firma MIGI, s.r.o., Sp. Nová Ves, ktorá v októbri začala s realizáciou horeuvedených prác. V súčasnosti sú práce zrealizované.

Kostol Povýšenia sv. Kríža

Je charakteristickou dominantou našej obce. Vidieť ho z každej svetovej strany. Mnohí z nás doň chodia na náboženské obrady, denne okolo kostola prechádzame, prípadne náš  pohľad spočinie na jeho veži. Vieme, že na 14. september pripadá sviatok Povýšenia sv. Kríža, ktorému je kostol zasvätený. I keď sa priamo nespomína v prvých písomných zmienkach o obci, s určitosťou vieme, že bol je súčasťou od prvopočiatku.

Dekan Matúš Pajdušák v kronike obce podľa historických a archeologických poznatkov takto opisuje  možný vzhľad kostola v Smižanoch: „Obec Smižany pretvorila sa na nemeckú obec. Na miesto dreveného kostolíka vybudovala si kamenný. V ňom povala bola drevená, oltár stál uprostred kostola ako kedysi bývala obyčaj a ľud obkľučoval kňaza zo všetkých strán. Úcta sv. Kríža povznesená výpravami krížovými postavila na oltár sv. Kríž a pod ochranu sv. Kríža postavila celú obec. Nad dverami boli háky, na ktoré pripravili šiator pre ľud vonka stojaci. Okolo kostola bol hrobitov. Ten kostolík tvorí teraz svätyňu terajšieho kostola (sanktuárium).“

Pokiaľ ide o dejiny kostola, historici dokazujú, že pochádza z druhej polovice 13. storočia. Spomína sa rok 1270. Bola postavená hlavná loď kostola, bez klenby len s drevenou povalou, vrátane veže. Po vpáde husitov na Spiš v roku 1433 vypálili celú obec aj kostol. Smižančania putujú peši do Ríma k sv. Otcovi a vracajú sa s odpustovou listinou pre tých, ktorí prispejú na obnovu kostola. Loď je budovaná vyššie a zaklenutá na stredný polygonálny pilier. Má štyri polia krížovej rebrovej klenby s klinovými rebrami. Bočné oltáre boli zasvätené Panne Márii a sv. Uršule. Vchod do kostola bol z južnej strany, kde bol prenesený portál z pôvodného kostolíka v románskom slohu. Štíhle stĺpiky spojené polkruhovými archivoltami mohli byť kedysi bohato zdobené. Vlastný vchod ma zvrchu vodorovné nadpražie a nad ním polkruhové  pole  (tympanon) s vnútornou archivoltou, ktoré mohlo byť plasticky vyzdobené. Písal sa rok 1436.

Začiatkom 16. storočia levočskí rezbári zhotovili nádherný gotický oltár sv. Kríža. Bolo to v čase, keď v Levoči pôsobil majster Pavol. Oltár sa bohužiaľ nezachoval do dnešných dní. V roku 1519 bola severná stena lode vyzdobená freskovou maľbou s výjavmi Pozdravenie anjelské, Navštívenie Panny Márie, Narodenie, Očisťovanie. Ako píše dekan Pajdušák, obrazy nadprirodzeného pôvabu, vážne, ušľachtilé, cituplné, milostné tvary prezrádzali, že maliar bol výborným umelcom. História nám zachovala iba jeho krstné meno: Martin. Fresky boli časom prebielené. Definitívne boli zničené pri výstavbe kaplnky Krista Kráľa v roku 1927.

17. storočie prinieslo kostolu okrem vylúpenia Bočkayovými vojakmi (1605) aj dva zvony do veže.

V roku 1726 bol otvorený nový vchod do kostola prebúraním veže. Pri južnom portáli bola postavená predsieň a vznikla tak kaplnka Lourdská. O rok neskoršie veža bola opatrená novými hodinami. 22. novembra 1781 bol posvätený nový cintorín. Odvtedy sa prestalo pochovávať na kostolnom dvore. Sanktuárium má obdĺžnikový pôdorys a rovný  uzáver. Zaklenutý je krížovou rebrovou klenbou. Vyžľabené rebrá majú nábežné štítky a dosadajú na konzoly abstraktných geometrických tvarov. Na okrúhlom svorníku sú už naturalisticky rozvinuté prvky viniča. Archeológovia datujú zaklenutie sanktuária do 13. storočia. Nesúhlasí s nimi dekan Pajdušák, ktorý na základe historických vizitácií  farnosti a výdavkov na práce datuje zaklenutie sanktuária do roku 1786.

V roku 1804 bol kostol omietnutý, upravené okná a veža a na fasáde kostola boli zrealizované barokové ozdoby  (zreteľne je ich vidno na fotografii z roku 1900). Akademický maliar Jozef Czauczik z Levoče v roku 1853 namaľoval obraz Povýšenia sv. Kríža, ktorý zobrazuje kráľa Herakliosa a biskupa Jeruzalema Zachariáša v roku 628. O deväť rokov neskôr bol odliaty veľký zvon do veže.

20. storočie prinieslo pre kostol tri veľké architektonické zmeny. Prvú zapríčinil rozsiahly požiar 24.7.1909, keď zhorela strecha kostola a mnoho domov v obci. Nová strecha na veži dostala terajší ihlanovitý tvar. Z pôvodnej strechy ostal iba kríž na veži  a na streche z východnej strany. Ďalším architektonickým prvkom bola prístavba kaplnky Krista Kráľa z ľavej strany v roku 1927. Celkové nálady na kaplnku boli 115 556 Kčs a úver sa splácal až do roku 1937. Po druhej svetovej vojne bola fasáda kostola silne poškodená od výbuchov a detonácií. Odpadávali celé kusy omietky. Oprava poškodeného kostola v roku 1948 stála 369 tis. Kčs, pričom barokové ozdoby sa už neobnovili. Bola to tretia zmena architektúry. Za zmienku stojí ešte odstránenie schodov pod chórom v roku 1921 a otvorenie nových schodov na chór po vežou.

20. storočie nezaostávalo ani vo výzdobe vnútrajšku kostola. V roku 1906 rezbár František Repčík vyhotovil nový hlavný oltár. Dominuje mu ukrižovaný Ježiš Kristus po stranách so sochami uhorských kráľov sv. Štefana I.  a sv. Ladislava. V máji 1932 bola posvätená Krížová cesta od akademického maliara Rudolfa Wencela z Reichenau. Gotické rámy zhotovil Repčík. Spolupráca týchto dvoch umelcov pokračovala na bočnom oltári Krista Kráľa a na obraze sv. Terezky.

V ďalších rokoch bola zabezpečovaná údržba, maľba vnútrajšku i zvonku a výmena krytín strechy za terajší medený plech, nové chodníky. Ku každej oprave v súčasnosti sa vyjadrujú pamiatkari.

Pre doplnenie informácií výška kostolnej veže s krížom od päty je 42,1m. Samotná výška ihlanovitej strechy je 14,88 m. Hodiny majú priemer 1,53 m a ich stred je vo výške 21,95 m. Výška klenby v sanktuáriu je 7,1 m, v hlavnej lodi 10,24 m a kaplnke Krista Kráľa 10,33 m. Najhrubší múr veže má rozmer 1,8 m. Pôvodná veža pred rokom 1909 mala výšku s krížom 40,3 m.

Ďakujem duchovným otcom našej farnosti a kostolníkovi za ochotu pri zisťovaní rozmerov. Samotné meranie laserovým meradlom vykonal Ing. Ivan Bagin, ktorému tiež ďakujem.

Verím, že aj tieto poznatky o našom kostole prispejú k príjemnému prežitiu  odpustovej slávnosti Povýšenia sv. Kríža.

Ing.  Michal Kotrady, starosta obce

Použitá literatúra: M. Pajdušák, Kronika obce Smižany

História  evanjelického kostola v Smižanoch

(fília zboru Spišská Nová Ves)

Písal sa rok 1926, jeho koniec, posledná dekáda mesiaca decembra. Vtedy po pohrebe sestry vdovy Márie Beckovej, rod. Miklerovej sa zišli v smútiacom dome veriaci, naši bratia a sestry zo Smižian. Pri tejto príležitosti sa rozhodli, že sa budú každú nedeľu schádzať, aby takýmto spôsobom pobudli u Pánových nôh a oslavovali jeho meno. No nezabudli ani na finančné milodary , a tak mesačne skladali po korunke na jednu dušu. Schádzali sa v dome neb. Jána Štraucha, otca ešte dnes žijúcej sestry Heleny Lehotskej, rod. Štrauchovej. Tento dom im poslúžil ako dom modlitby. Najprv sa rozhodli postaviť zvonicu, ale po ďalšom uvažovaní skrsla myšlienka postaviť si kostol. Boli ťažké roky hospodárskej krízy. Začali na tento cieľ zbierať peniaze a do roku 1930 sa nazbieralo 10 tis. Kčs. Toho istého roku dostali aj miesto na postavenie chrámu od obce Smižany, za ktoré zaplatili 100, - Kčs. Bol to skôr dar ako kúpa. Všetky tieto akcie spočiatku boli konané len v užšom kruhu. Aby sa jednotnosť v malej fílii ešte upevnila, zvolili si predsedníctvo a vstúpili na pôdu samostatného cirkevného hospodárenia. Za kurátora si zvolili Martina Kleina (ešte žijúceho, má 94 rokov a žije u svojej dcéry v Žiari nad Hronom), za zapisovateľa Martina Mikuľku, za pokladníka Štefana Becka (ešte žijúceho, má 89 rokov).

To bolo 26. júla 1932. V práci pri zhotovení plánov im pomohol Ing. Alexander Spengel z Levoče. So stavbou základov sa začalo 2. augusta 1932 a 2. októbra toho istého roku sa pristúpilo k posviacke základného kameňa, ktorú vykonal br. biskup Dr. Vladimír Pavel Čobrda.  Začas bola stavba prerušená pre nedostatok finančných prostriedkov. Tieto sa zbierali ochotnými cirkevníkmi (Kobza, M. Štrauch, M. Bendík) po celom Slovensku. Celkový náklad na stavbu bol 86 309,- Kčs. Stavbu vykonal staviteľ Karol Klein zo Sp. Novej Vsi. (Jeho dom bol zakúpený v roku 1963 na budovu fary na Hviezdoslavovej ulici v Spišskej Novej Vsi.)

Chrám bol posvätený 20. októbra 1934 br. biskupom Dr. Čobrdom za účinkovania br. farára Dr. J. Karpátyho. Cirkevníci v roku 1940 zakúpili kalich a v roku 1941 zakúpili harmónium od firmy Júliusa Gunu v Prešove za 6850, - Kčs, za účinkovania neb. brata Dr. J. Michalku, gen. biskupa. V roku 1956 za účinkovania br. farára Dr. Júliusa Madarása bol kostol zdnu vymaľovaný a zadovážené dva zvony z fílie levočského cirk. zboru – Dvorce ( posviacku vykonal br. biskup VD Július Krčméry). Od roku 1962 pôsobí v cirkevnom zbore brat farár a senior T. J. Žiak. Počas jeho účinkovania sa zakúpil nový krištáľový luster v roku 1969, v roku 1973 bol kostol zvonka omietnutý, natretý plech na veži. Pri príležitosti 40. výročia posvätenia v roku 1974 bol chrám zdnu vymaľovaný. Posviacku vykonal br. biskup VD Dr. J. Filo.

Pri 50. výročí posvätenia chrámu v roku 1984 boli zakúpené plyšové koberce do chrámu Božieho. Slávnosti popri domácich viery sa zúčastnilo i mnoho cirkevníkov, hostí z iných cirkevných zborov, za účasti neb. Dr. Michalku, Dr. J. Madarása, neb. Daniela Ľahkého, ktorí tu predtým účinkovali.

V roku 1991 bola pokrytá veža novým medeným plechom a vyspravené a natreté fasády chrámu. Zo štátnych fin. prostriedkov na túto akciu nám GBÚ poskytol 80 000, - Kčs, za čo im patrí srdečná vďaka. Celková oprava chrámu stála 120 000, – Kčs. 27. októbra min. roku bol vynovený chrám Boží, posvätený slovom Božím a modlitbou br. biskupom VD Dr. Júliusom Filom, kázal br. Jozef Juházy, farár v Giraltovciach, rodák zo Smižian. Na slávnosti sa zúčastnili bratia ThB. Ján Antal, biskup ZD, Ján Bartko zo Sp. Vlach a Ján Havíra z Levoče, ako aj nestor evanj. kňazov na Spiši brat Alexander Kowarík.

V tomto milom chráme Božom okrem spomenutých bratov farárov účinkovali ako kapláni neb. Juraj Kiráľ, Ján Filo, Július Gabul, neb. Otto Vízner, neb. Ján Hudec, Daniel Mišiak, neb. Ján Štrauch, Jozef Dianiška a Milan Nosáľ.

Vyše 30 rokov v tomto chráme Božom hral na harmóniu ako kantor neb. brat Ján Juházy. 26. apríla t. r. sme uviedli do úradu nové presbyterstvo na čele s bratom kurátorom Dušanom Lehotským.

Buď vďaka Pánu Bohu za všetko, za všetky dary Ducha, za milosť a lásku, ktoré preukázali tejto našej milej fílii a za zvesť slova Božieho, ktoré v tomto chráme zaznieva už 58 rokov.

TIBOR  JÁN  ŽIAK

 

 

 


 

dnes je: 24.6.2017

meniny má: Ján

webygroup

Úvodná stránka