Prechod na navigáciu block menu Prechod na navigáciu Hlavné menu Prechod na navigáciu Hlavné menu 3 Prechod na navigáciu Hlavné menu 4 Prechod na navigáciu Hlavné menu 5 Prechod na navigáciu Hlavné menu 6 Prechod na navigáciu Hlavné menu 7 Prechod na navigáciu Hlavné menu 8 Prechod na navigáciu vodorovná

Portréty pamätníkov Smižian

Redakcia Smižianskeho hlásnika pri príležitosti 760. výročia prvej písomnej zmienky o Smižanoch bude vám po celý rok 2014 predstavovať „Dvanásť portrétov pamätníkov Smižian“. Týmto im obec vzdáva uznanie za ich prínos pre zachovanie nášho kultúrneho dedičstva.

Emília Sláviková , rod.Balážová (86 rokov)
Špivala by sebe  - ale nemam hlasu,
tancovala by som, nožky me nenešu...

Po celý svoj život rada spievala, a tak poznala veľa starých smižianskych piesní. V roku 1980 sa  ako päťdesiatročná stala členkou folklórnej skupiny Smižančanka. Učarili jej vystúpenia folklórnych skupín, ktoré sa stretávali pri rôznych podujatiach v Smižanoch.  V súbore sa rýchlo udomácnila.  Všetky tie zvyky starých materí a otcov nacvičovala v prekrásnych programoch – Zapletanie vrkoča, Čepenie nevesty, Svadba, Dožinky, Zábava u ujka Paľa, Vianoce, Fašiangy, Chodenie s ražňom, Majáles a mnoho ďalších. V tom čase súbor viedol Pavol Dupčák, neskôr Mária Zaliberová, Marta Pramuková a po nej Mária Kopecká. Všetky tieto pásma spolu s členmi súboru nacvičovali s elánom, a tak spontánne vedeli predstaviť náš folklór.  Ich činnosť im priniesla množstvo ocenení.  Svojou prácou sa dostali aj do televízie  s pásmom Dožinky.  Dostalo sa im veľa ocenení a získali aj cenné prvenstvá. Ako sama tvrdí, folklóru ďakuje za krásne chvíle počas svojho  dvadsaťročného účinkovania.
Aj v tomto veku dokáže rozdávať krásu ľudového umenia hlavne pre mladých, pre ktorých je inšpiráciou a zdrojom poznania ľudových tradícií.  Sám jej výrok je toho dôkazom: „ ...lebo ani radosť, ani žiaľ sa nezaobíde bez piesne...  . „
V skorších rokoch, presnejšie v roku 1942 hrala dcéru pána domu v dráme Podpaľačova dcéra, v ktorej réžiu mal Vojtech Rychtarčík. Divadlo sa v Smižanoch hralo celý rok pod režisérskou taktovkou kaplána Chudého a Štefana Kavuliča.  So školskou mládežou pracovala p. uč. Brandoburová – Kovačíková, kde p. Sláviková spievala aj so svojím budúcim manželom Františkom Slávikom. Z tých čias sa zachovalo veľa ľudových piesní, ktoré smižiansky folklórny súbor spieva dodnes. Boli to prekrásne roky. „Robili sme to s radosťou a ochotou, už po oboznámení sa s hrou sme sa hádali, kto čo bude hrať a nemali sme pritom prepychový kultúrny dom, ale iba miestnosť v dome správcu školy pri kostole. Neprekážalo nám, že je tam zima. Nacvičovali sme zima-leto, v nedeľu poobede a pred premiérou aj každý večer. Ale žiaľ, to všetko je už iba súčasť spomienok, akási retrofatamorgána, nevirtuálna realita, ktorej pravda spočíva v tom, že naozaj bola a krása zasa v tom, že sa už nikdy nevráti. Nikdy nevráti!“
Emília Sláviková – žena, ktorá svojim temperamentom a bystrosťou aj v tomto veku dokáže svojim rozprávaním upútať každého. Ďakujeme Bohu, že nám bolo dopriate načrieť do dedičstva našich otcov prostredníctvom jej neskutočne sviežej pamäti. Prajeme jej, aby ďalšie roky boli sprevádzané zdravím, radosťou a pokojom. ĎAKUJEME.
 Použitá literatúra:
A.Kret: Smižany v zrkadlení času
A. Kret: Kudzeľnice
A. Kret: O divadelníčení s Smižanoch

Mária Zaliberová, rod. Lapšanská
Venované  nedožitým  77. narodeninám

Od Vajngrubu ceče voda

Na pamiatku Marinky Zaliberovej-Lapšanskej vydali v Smižanoch priaznivci slovenského folklóru r. 1998 pesničkovú zbierku "Od Vajngrubu", čím vznikla tradícia vracať sa k rodnému dialektu aj cez umelecké slovo a zverejňovať podľa vzoru Kapraľčika a Barbuša aj pôvodné literárne či dramatické práce, vrátane Spišských evanjelií alebo Tajovského hry Ženský zákon. Marinka Zaliberová dala podnet k tomu, že podobná činnosť návratov k tradíciám svojete bude sa rozvíjať aj naďalej, a to práve vďaka už vyše dvadsať rokov trvajúcim  priaznivým kultúrnym podmienkam v našej obci.

Od Vajngrubu ceče voda čista,
v čim ši sebe, mila, taka ista?
V tym, že ce už ňigdaj ňeuvidzim,
abo v tym, že še ci caly bridzim?
Zbridzil ši še mi ty, Janču, včera,
ked som ce na Rajčuľi vidzela.
Stal ši s Mardu Zbušku z Druhej strany,
myšľeľi sce, že sce calkom sami.
A ona ci hvarela pridz do nas,
tato s mamu richtuju oldomaš,
daju ci me na tote fašengy,
ked dozreju šipky a tarengy.
Šipky a tarengy už dozreli,
fašengy še tiež dzeškaj podzeli,
a ja čekam na tebe pri studňi,
bo še mi zdaš ty, Janču, bars smutny.
Tu ce skropim s tu vajngrubsku vodu
a tebe dam tu tvoju šľebodu.
Ňebudze ce Marda navadzala,
ňebude ce do ňich šikovala.
Budzeme my jak dva vtačky vedno,
v šickym sebe budzeme zajedno,
aj na Vajngrub zajdzeme na hody
napic še z tej podvajngrubskej vody...           Anton Kret


Zo spomienok

„Takto na jar r. 1970 si nás, desať žien zo Smižian, jednoducho povedalo: Prečo sa máme vzdávať piesní, ktoré našim predkom a rodičom pomáhali prekonávať ťažkosti, a ktoré ich vzájomne spájali? Skúsme to aj my. Zišli sme sa ženy rôzneho povolania, veku, postavenia a reku, zaspievajme si naše smižianske pesničky, zatancujme do kolesa, veď to vieme. Spojilo nás čosi, čomu sa hovorí folklór. Zvolili sme si vedúcu, ktorou sa stala pani učiteľka Brandoburová. Aby sme neporušili autentickosť našej dediny, hľadali sme motívy u rodičov, u predkov, u známych speváčok v dedine, ktoré mali tú našu ľudovú pieseň v srdci uloženú. R. 1971 sme vystúpili počas fašiangov, nahrávame pre Národopisný ústav, pre rozhlas Košice. R. 1972 sa skupina zúčastnila Východnej s pásmom Fašiangy, boli sme na slávnostiach v Levoči a Spišských slávnostiach v Spišskom Podhradí. Nacvičili sme pásmo Dožinky, potom Vitaj nám život radostný, Smutny večar nevešely, Priadky, Matka, Spiš môj maľovaný, Zbieranie malín, Príprava dievky na tanec. Od roku 1990 sa každoročne usporadúvajú Smižianske folklórne slávnosti, na ktorých naša skupina vystupuje vždy s novým programom.“
Namiesto záveru by som chcela odcitovať vyznanie, ktoré nám kedysi adresoval pán Dr. Olejník v Spišských hlasoch: „…dievčatá i ženy sú ako lúky okolo Čingova, keď zakvitli, tak zajasalo a ožilo javisko…“
                                                                                                                                    

Použitá literatúra:
A. Kret. Smižany v zrkadlení času. 1998

Mária Cvengrošová, rod. Bartošová,  80 rokov

K zásluhám tejto frekventovanej herečky z minulosti patrí zaznamenávanie aj novších divadelných udalostí, a tak máme priameho svedka o tom, že na Veľkú noc v rokoch 1994 a 1995 uviedla katolícka mládež v Smižanoch biblickú hru Tajomstvo umučenia, smrti a zmŕtvychvstania Ježiša Krista Spasiteľa. Režisérom hry bol vtedajší správca farnosti Wincent Chodowicz.
Ale vlastné spomienky na časy, keď intenzívne hrávala na javisku sama, vyjadrila takto:
„ Spomínam si na divadelné hry Kamenný chodníček a Škriatok. Nacvičoval ich s nami dnes už nebohý Štefan Kavulič. S úspechom sme ich zahrali po tri-štyri razy a bolo to ešte v starej krčme, ktorá sa podnes nazýva Vyšnou. Občas sme vystupovali aj inde. Náš oficiálny názov bol Divadelný krúžok pri Hasičskom zbore v Smižanoch. Aj zbor aj krúžok viedol Štefan Kavulič, pomáhal mu Ján Slávik a ďalší. Štefan Kavulič bol nielen režisérom, ale aj hercom, výrobcom kulís a rekvizít, zháňal kroje, organizoval. Bol nám ako otec a dbal na disciplínu.
Chcem pripomenúť dôležitý moment z novodobej histórie nášho divadla: otvorenie nového kultúrneho domu r. 1965. Konečne smižianski obyvatelia dostali dôstojný stánok kultúry a divadelníci priestor na hranie.
Čingov je môj raj v Slovenskom raji. Tu som žila, sem chodievali turisti z celého sveta, pod našim domom sa za letných nedeľných popoludní stretávali aj Smižianci. Bola to radosť žiť v tamtých časoch na Čingove. Počas letných prázdnin sa tiež slúžievali aj sväté omše.“

Mária Cvengrošová sa počas svojho života vždy živo zaujímala o kultúrny a spoločenský život v našej obci a trvá to dodnes. Jej zásluhou vznikol miestny odbor Živeny, ktorý svoju činnosť vykonáva doteraz. Do ďalších rokov jej prajeme zdravie, pokoj a lásku v kruhu najbližších. ĎAKUJEME.

Použitá literatúra:
A. Kret: Smižany v zrkadlení času, r.1998
A.Kret: O divadelníčení v Smižanoch, r. 1997

Mária Džubáková, rod. Maľáková, 85 rokov

„Môj vzťah k dedine a k folklóru sa formoval cez moje povolanie. Chcem tým povedať, že ako družstevníci sme niekoľko rokov za sebou chodili do Nitry na dožinkové slávnosti. A ja som bola spolutvorkyňou dožinkového venca. Aj v Spišskej Novej Vsi sme sa prezentovali na vozoch, s koňmi na „rebriňáku“, a to isté sa dialo aj na dedinských oslavách v Smižanoch.
Nesmierne mám rada obec, v ktorej žijem, neváhala som ani na chvíľu, keď ma oslovila vedúca folklórnej skupiny, aby som sa stala členkou. Zapojila som sa do všetkého, čo bolo treba. Rok po roku, ako sa nacvičovali scenáre so zameraním na smižiansku folklórnu autentickosť, snažila som sa oboznamovať dievčence so zmyslom tejto autentickosti, inštruovala som ich , sama som šila a pripravovala rekvizity na vystúpenia doma i na súťažiach.
Bola som spokojná a šťastná, keď kritici, odborníci – etnografovia, hodnotili vždy čistotu a krásu, napríklad mladuchy oblečenej v zelenom, s venčekmi zdobiacimi hlavu s vrkočom a myrtkou a „pantlikou“. Spomínam si na vystúpenie v Martine, keď našu nevestu hodnotili ako najkrajšiu. Spomínam to preto, lebo vystrojiť na vystúpenie alebo súťaž svadobčanov, to si vyžadovalo veľkú prípravu s množstvom práce.
Mojou úlohou bolo starať sa o rekvizity, ktoré som jednak sama vyhľadávala a jednak sama tvorila a šila. Bola som pri zhotovení „ornamentlíka“, ktorý sa používa podnes.
Som rada, že naša folklórna skupina vytrvalo pracuje, rada sa idem pozrieť na ich vystúpenia, počúvať piesne a tance nášho Spiša a s úľubou sa potešiť z toho, ako sú všetci krásne vystrojení a vždy, na každú príležitosť primerane oblečení.“

Prajeme Vám pokojnú jeseň života a vyslovujeme vďaku za odovzdané skúsenosti a húževnatosť, ktorú ste vynaložili pre folklór. ĎAKUJEME.

Použitá literatúra:
A. Kret: Kudzeľnice, r.2000
 

Michal Kyseľ, 85 rokov

Nedovoľme zabudnúť na krásne zvyky, spevy a kroje našich predkov. Nech stále zvučí naša írečitá spiština. V našich obciach sa predsa ustavične spievalo – v zime či v lete. Lenže za mojich mladých čias – po vypuknutí 2. sv. vojny, sa folklór začal obmedzovať iba na dožinky. Až oveľa neskôr sa pani učiteľka Katarína Brandoburová s niekoľkými svojimi bývalými žiačkami rozhodla oživiť dobré zvyky. Spočiatku to bol iba malý spevácky kolektív, no ten sa skoro začal rozrastať a zviditeľňovať nielen v našej obci, ale aj v celom okrese, neskôr aj v kraji a po celom Slovensku. Folklórna skupina Smižančanka na 107. kultúrnych slávnostiach roku 1993 zastupovala celý náš Spiš, našu niekdajšiu Spišskú župu. Župan, ktorého som stvárňoval, týmito slovami predstavil náš rodný kraj:

Od Tatroch še caha Spiš až po Branisko,

od poľskych hranicoch až po Klaštorisko.

V trinastom storoču dostal Tatar spravu,

že im Veľky han zomrel na otravu.

Ta pohnali vojsko, obce vypalili,

a tak spustošeny Spiš nam zohabili.

Nastali pre Belu preveľke starosci,

jak pozhaňac ľudstvo, jak še pľacoch zhoscic...

Ale ja som si ešte tento veršík pripravil namiesto dlhého rečnenia:

V smižanskym folklore

zašedli členove

pri okruhlym stole,

hlavy dali dokopy a tak še radzili,

jak by jubileum svojo oslavili.

Ta že dobre padne korunky poskladac

a dajaku malu slavnosc usporadac.

Dluhe roky sme my vedno prešpivali,

divadla bavili a še radovali,

ta nezaslužime sebe tej rozkoši,

žeby sme zažili to, jak sme hodzili

na bujaka košic?! ( k 30. výročiu založenia Smižančanky, poz. redakcie)

ĎAKUJEME za uchovanie, zviditeľnenie a odovzdanie zvykov našich predkov ďalším generáciám. Prajeme Vám zdravie a lásku do ďalších dní.

aa

Použitá literatúra:

 A. Kret: Kudzeľnice, r.2000

Katarína Brandoburová, rod. Kováčiková

*1.11.1915 † 18.2.2004

Kedysi dávno, keď som začala pôsobiť v Smižanoch, nejestvovali televízory, rozhas, rekreácie, zájazdy ako dnes, ale ľudia sa svojsky po celý rok krásne a kultúre vyžívali. Od januára až do konca roka sa aktívne alebo len ako recipienti zúčastňovali na rôznych kultúrnych podujatiach. Snažím sa rozpamätať na niektoré podujatia, ktoré som prežila, organizovala alebo v nich účinkovala. Veď v Smižanoch som pôsobila vyše tridsať rokov. Nepamätám sa už presne, v ktorom to roku založil môj, vtedy  ešte iba budúci manžel Ondrej so spolužiakom Laclavom, J. Markovičom a inými športovými  nadšencami slávny FK Smižany. Pomáhala som ho organizovať a veľmi nám záležalo na tom, aby vyznel čo najlepšie. Ako učiteľku ma zaujímali smižianske zvyky a piesne, ktoré som sledovala pri rôznych príležitostiach. Toto ma inšpirovalo založiť smižiansku foklórnu skupinu. Bolo to v roku 1970, na pošte sme sa stretli s pani Máriou Zaliberovou, povedali sme si, čo chceme, jej zaiskrili oči a tak sa začala naša spolupráca. Spolu sme získali ďalšie ženy, a keďže v tom roku bola akási súťaž v Spišskej Novej Vsi, prihlásili sme sa. Získali sme 1. miesto. S chuťou sme sa pustili do ďalšej práce. Vymýšľala som námety, napríklad priadky, urobila som si vokálno-pohybový  plán a pracovali sme. V Smižanoch sme vystúpili s celovečerným programom. Sála bola nabitá – ľudia radi prišli, veď pred ich očami tu ožívali staré tradičné Smižany.  Smižianske piesne zazneli aj v rozhlase, zároveň naše pesničky boli zaradené do Slovenskej ľudovej klenotnice.Okrem ženského súboru som viedla aj skupinu ČSM, kde vystupovali chlapci aj dievčatá. S nimi sme sa dostali aj na folklórne slávnosti vo Východnej. Mojou pravou rukou bol Paľko Dubčák.A do tretice som viedla aj tretiu skupinu – poštárky zo Smižian, Spišskej Novej Vsi, Iliašoviec a Markušoviec. Ženy chodili na skúšky veľmi svedomito, s piesňami, zvykmi a rozprávaním sme sa zúčastňovali na celoslovenských kultúrnych slávnostiach spojárov. Naša Marienka Zaliberová tu spolu so svojou kolegyňou z Markušoviec doslova excelovala. Veľmi mi v pamäti utkveli hasičské bály.Tak mi to už v živote vyšlo: robila som aj v oblasti folklóru, ale neodťahovala som sa ani od tvorby humoru, keď to bolo potrebné. Vždy som verila, že majú k sebe blízko.

 aa                        

Použitá literatúra:

A. Kret. Smižany v zrkadlení času, r. 1998

Justína Gurčíková, rod. Markovičová, 90 rokov

V spomienkach tejto všestrannej a koncom tridsiatych a štyridsiatych rokoch hodne obsadzovanej herečky dominujú najmä presné sujety jednotlivých hier a texty pesničiek, ktoré sa v nich spievali. Veľmi živo si spomína, že hrávala už od siedmich rokov, vlastne ako väčšina tých, čo sa neskôr prezentovali medzi dospelými ochotníkmi. Nepriamo sa tu však zdôrazňuje, že bez výchovy k divadlu od útleho veku a najmä počas povinnej návštevy základnej školy a teda bez prispenia takých učiteľov a mladších duchovných, ktorí sa výchove  k divadlu venovali systematicky, by sa neboli docielili výsledky v „dospelom“ divadle. A preto tu spolu s respondentkou musíme vymyslieť a aj vyjadriť vďaku učiteľom Grossmannovi, Mikolajovi, Rychtarčíkovi, Hozovi, Brandoburovej, kaplánom Záhorovi, Chudému, Chlebákovi a viacerým ďalším pedagógom, ktorí dokázali objaviť a rozvinúť detské i divadelné talenty. Zaujímavé je vyjadrenie J. Gurčíkovej – Markovičovej o Urbánkovej hre Pánik, v ktorej Michal Puškár hral gazdu a respondentka gazdinú, ich dcérou bola Anna Komiňárová a inkriminovaného Pánika hral Emil Baláž. V hre ďalej vystupovali Štefan a Ján Bartošovci ako nápadníci gazdinej a Štefan Kapsdorfer vystupoval v role kominára. Škoda, že si respondentka nezapamätala rak, v ktorom sa dielo uviedlo. Musíme tak zostať iba pri dohadoch. Pre oživenie kroniky a pamäť staršej generácie by nebolo od veci zachytiť na papieri kuplety, na ktoré sa respondentka po rokoch pamätá a ktoré svojským spôsobom parodujú Smižany a Smižančanov okolo rokov 1940.

ĎAKUJEME a prajeme pokojnú jeseň života.

A.Kret

O divadelníčení v Smižanoch, r. 1997

Štefan Kavulič

* 25.3.1921  † 28.4.1991

V období Slovenského štátu došlo k značnému preskupeniu politických síl, čo malo odraz aj v novej štruktúre osvetových organizácií, a teda aj divadelných krúžkov. A navyše, keďže predtým a aj neskôr divadlo hrávali prevažne mladí ľudia, z ktorých časť odchádzala na štúdiá alebo za zamestnaním, začali pribúdať aj nové, či vynovené krúžky, aj noví ľudia. Neuveriteľne bohatý na divadlo  bol rok 1941. Práve v tomto roku sa uviedla Bačova žena, spevohry Pozor na vlak, Ej, horička zelená, Pesnička srdca, Keď mesiačik svietil, aktovky Nevesta z inzerátu, Súd, na ktorom každý vyhrá, atď.

V povojnovom období r. 1950-1968, keď nastalo krátkodobé dubčekovské uvoľnenie sa divadlo v Smižanoch odmlčalo, ale ešte predtým  v rokoch 1966 a 1967 sa Štefan Kavulič, ako už toľko ráz predtým, rozhodol oživiť divadlo uvedením hier Rozmarín, Matka a Verona. Bola to nesmierne záslužná práca.

Pojmu režisér  rozumel v Smižanoch oddávna každý ( „človek, ktorý hercov napráva“ – zvyklo sa vravieť na dedine; figliari tvrdili, že režisér je muž, ktorý dáva pozor, aby herci na javisku do seba nenarážali), ale jeho presný a pravý význam nie je jasný, zdá sa, podnes. Prirodzený zmysel pre réžiu  ako organizáciu javiskového života postáv mal napríklad tak často spomínaný Štefan Kavulič. A nakoniec treba potvrdiť, že šírku žánrového a druhového záberu smižianskeho ochotníckeho divadla určovalo najmä intelektuálne a talentové zázemie tvorcov. Lebo ani bez Štefana Kavuliča by sa nebola tak rozvinula realistická dráma.  Bez tvorcu niet diela  a bez osobnosti niet tvorby. A platilo to po celé tie desaťročia aj o smižianskom divadle.

A. Kret

O divadelníčení v Smižanoch, r. 1997

Náš oficiálny názov bol Divadelný krúžok pri Hasičskom zbore v Smižanoch. Aj zbor, aj krúžok viedol Štefan Kavulič, pomáhal mu Ján Slávik a ďalší. Štefan Kavulič bol nielen režisérom, ale aj hercom, výrobcom kulís a rekvizít, zháňal kroje, organizoval. Bol nám ako otec a dbal na disciplínu...“

Mária Cvengrošová

ĎAKUJEME.

 

Ján Bartoš, 91 rokov

  “Začínal som ako žiak v ľudovej škole a aktívnejšie som začal ochotníčiť od r. 1939. Prvou hrou, kde som vystupoval už s dospelými, bola opereta Ej, horička zelená. Na jednej zo skúšok bol prítomný operný spevák Štefan Hoza. Potom to boli spevohry Pesnička srdca a Pozor na vlak. Väčšinu týchto diel režíroval Vojtech Rychtarčík. Rímsko-katolícky kaplán Ján Chudý spolupracoval s nami na činoherných inscenáciách, napr. pri uvedení Bačovej ženy, ktorá sa uviedla v Smižanoch viac razy, alebo na inscenácii jednodejstvovej hry Mrcha nátura (1941), s ktorou sme na okresnej prehliadke v Levoči zvíťazili v kategórii dedinských pokročilých súborov. Ja som tam dostal za postavu Miša pochvalné uznanie. Roku 1942 sme postúpili na celoštátne preteky v Ružomberku a tam sme sa umiestnili na šiestom mieste.“

    Keďže Ján Bartoš patril dlhé roky medzi najfrekventovanejších hercov na smižianskom javisku, nevyhnutne si musel rozdeliť svoj herecký vek na jednotlivé obdobia. Z tých predvojnových mu utkveli v živej pamäti najmä mená, tváre, názvy hier. Po roku 1951 vidí stav divadelníčenia v Smižanoch takto: „Hrali sme Škriatka, Kuba a mali sme s nimi mimoriadne úspechy, viackrát sme ich opakovali, dokonca i v Spišskej Novej Vsi. Ďalej som hral vo Falošnom agentovi, v Kamennom chodníčku, v Chalúpkovej komédii Všetko naopak, v Moliérovej veselohre Chudák manžel, v Májovej noci, vo Verone a v ďalších celovečerných aj jednodejstvových hrách. Väčšinou sme hrávali spolu s manželkou.“

     Ako spomína pani Emília Sláviková, Jána a jeho brata Štefana medzi hercov smižianskeho javiska priviedla mimoriadne úspešná osobnosť tunajšieho ochotníctva - Martin Bartoš, ktorý žiaľ, možno odišiel  do hereckého neba predčasne.

      Ján Bartoš sa ďalej s veľkou úctou zmieňuje o dlhoročnom režisérovi Štefanovi Kavuličovi, ktorý okrem režírovania vo všetkých hrách aj hrával a zároveň si sám robil aj výpravy. „To sa v Smižanoch ešte nestalo“, uzatvára svoje postrehy Ján Bartoš.

A. Kret

O divadelníčení v Smižanoch, r. 1997

ĎAKUJEME.

 

Terézia Javorská, rod. Kretová  *16.3.1929   † 7.1.2009

V civilnom povolaní učiteľka. Recitovať a hrávať začala už ako žiačka ľudovej školy, od pätnástich rokov už účinkovala v súbore SKM. Hrávala mladé naivky (Ľudmilka v Drotárovi, snúbenica v Charleyho tete, Elíza v Lakomcoch), ale uplatnila sa aj ako starokomická a charakterová herečka ( matka v Maríne Havranovej).

Spomína si na viaceré povojnové inscenácie, medziiným aj na to, že Charleyho tetu uvádzali pod egidou športového klubu, hoci – ako to  uvádzame na viacerých miestach – herci boli najčastejšie tí istí. V súvislosti s uvedením Maríny Havranovej uvádza, že nesporne najlepším hereckým výkonom sa zaskvel Ľudovít Brandobur v role jurátusa, za čo ho vysoko ocenila porota oblastnej súťaže v Levoči.

O sebe a svojich postavách nehovorí respondentka ani slovo, zato však vyzdvihuje vynikajúcu prácu svojich kolegov a medzi nimi aj výbornú Dorinu ( v Zdravom nemocnom) Eleonóry Mikolajovej, ktorej komediálne herectvo vôbec si naozaj zasluhuje úctu a pozornosť historika.

„V Smižanoch sa stále spievalo a tancovalo. Veselo bolo na dedine – každý večer bolo počuť spev, hru na harmonike, niekedy aj na husliach. Tam sme sa my, dievčence, naučili tancovať. V nedeľu popoludní vyobliekané dievčatá v krojoch chodili sme po ceste v celých húfoch, mládenci kráčali za nami a spievali alebo sa začali hrať pred „panskou stodolou“, kde sa takisto spievalo a nesmeli pri tom chýbať deti. V lete sa robili majálesy, kde sa tiež spievalo a tancovalo. A aj keď náhodou nijaký majáles nebol, všetko, čo malo zdravé nohy, sa v nedeľu poobede ponáhľalo na Čingov alebo aspoň na Mašu, dievky si tam posadali alebo tancovali, ale vždy spievali. Počas druhej svetovej vojny boli zakázané svadobné zábavy aj tancovačky. Večery boli tiché, bez svetla, aj na domoch museli byť zatemnené okná a nesmelo sa spievať. Po skončení vojny dedina znova ožila v speve a tanci, na čom mali zásluhu aj cigánski muzikanti Pechovci a Kokyovci. Keďže značná časť dievčat i žien dochádzala za prácou do Spišskej Novej Vsi i do Svitu, začal sa v oblečení vytrácať kroj a s ním pomaly aj všetky krásne zvyky. Nastali akési čudné časy, vytratil sa starodávny pocit dedinskej spolupatričnosti, ľudia sa začali sivo obliekať a sivo myslieť, každý bol akoby zahľadený do seba. Doslova sa zrútili princípy viery nielen v Boha, ale aj v silu súručenstva a aj každého jednotlivca zvlášť. Staršiemu človeku je vlastne z toho všetkého smutno, pomaly sa na všetko zabúda. Možno preto nás pred rokmi posadla túžba pripomenúť si krásne staré zvyky. Marienka Zaliberová zorganizovala ženy, zapálené myšlienkou obnoviť staré časy, založili sme folklórnu skupinu. Pri predvádzaní jednotlivých zvykov sme sa tak vžívali do úlohy, že sme úplne zabúdali na všetky problémy. To bol náš relax.“

A. Kret

O divadelníčení v Smižanoch, r. 1997

Pavol Dupčák, 65 rokov

„Po skončení strednej školy som 13. júla 1970 nastúpil ako pracovník osvety v Smižanoch. V auguste som sa dokonca stal aj vedúcim kina a vtedy prišli za mnou smižianske pracovníčky pošty na čele s p. Zaliberovou, či im umožním nacvičovať v kinosále a na javisku. Nielenže som súhlasil, ale podujal som sa aj spoluúčinkovať, a tak už v roku 1971 som s nimi vystupoval doma a aj na folklórnych slávnostiach v Spišskom Podhradí.

Na prelome rokov 1970/71 som začal organizovať mládež. Poprosil som o pomoc pani učiteľku Brandoburovú a ona neodmietla. Skúšali sme v nedeľu po mládežníckej sv. omši v kinosále a už v roku 1971 sme začali nacvičovať pásmo „Fašengy“, ku ktorému scenár napísala pani učiteľka. Na prvé skúšky prišlo zo päťdesiat mladých ľudí, ale ukázalo sa, že nevedia tancovať ani čardáš, ani „do šaflika“.

Na prelome rokov 1971/72 nás navštívil pán Ondrej Demo, redaktor slovenského rozhlasu, ktorý v tom čase viedol reláciu Klenotnica ľudovej hudby. Navrhol nám uskutočniť nahrávku v košickom rozhlase a zároveň si pozrel aj naše pásmo „Fašengy“. Vystal však problém s hudbou ako aj s nedostatočným speváckym potenciáom skupiny chlapcov. Rozhodli sme sa, že prizveme  do speváckej skupiny aj mužov, pravdaže – najmä manželov našich „speváčok“. Tak sa k nám dostali Edo Vrana, Jožo Nálepka, Jožo Zalibera...

Po mesačnom nácviku sme už jednu januárovú nedeľu nahrávali v Košiciach.  Reláciu odvysielali už na fašengy  v roku 1972. Úspech nás veľmi povzbudil a tak sme už v tom istom roku uzatvárali fašiangy s chodením s ražňom. Na harmoniku hral Miro Herich, na ražeň napichovali dobroty Fero Morihladko, Fero Slávik, Vlado Zumerling a ja. Zábava trvala do polnoci.

Po úspešnom výberovom  vystúpení sa mládež začala intenzívne pripravovať na Východnú. Bolo treba zabezpečiť pre chlapcov kroje. Podľa rád pána Šubu som kúpil látku. Lajblík a nohavice ušil môj otec Vendelín Dupčák s pomocou mamičky Kataríny. Košele šila pani Suranovská. Začiatkom júna 1972 sme pripravili prvé celovečerné vystúpenie. Vystúpenie malo doma velikánsky úspech a to bol najväčší impulz do ďalšej práce. Nasledovali vystúpenia na okresných folklórnych slávnostiach v Spišskom Podhradí, na krajských v Levoči, na Spišských trhoch. Ale vrcholom všetkého bola Východná.  Obecenstvu sme predstavili tzv. fľaškový tanec (Hradiský, Dupčák a Jenčuš). No počas Jenčušovho tanca sa v hľadisku ozval silný piskot. Dušan Hradiský mi pošepol, že ide radšej z javiska dolu, aby aj jeho nevypískali. Prehovoril som ho, aby to nerobil. No po našom vystúpení sa ozval ohromujúci potlesk. Až potom sme sa dozvedeli, že počas nášho vystúpenia vypadli na chvíľu mikrofóny a obecenstvo protestovalo. Naša radosť po vystúpení sa nedá opísať a oslava trvala do včasného rána. Návrat domov v nedeľu poobede bol triumfálny a zakončili sme ho spoločnými oslavami pred kultúrnym domom.

V júli toho istého roku sa ešte časť súboru zúčastnila zájazdu do družobnej obce Korytná na Morave. Ale už v auguste ma pozvali na obecný výbor strany a tam sa nám namiesto pochvaly ušla iba kritika. Osobne som sa rozhodol za takýchto podmienok skončiť, a tak začala stagnovať aj práca súboru. Odišiel som do Spišskej Novej Vsi na Mestské kultúrne stredisko. V Spišskej Novej Vsi vtedy začal účinkovať folklórny súbor Čačina, kam  odišlo aj niekoľko členov folklórnej skupiny zo Smižian a jej vedenia sa ujala Marta Pramuková. Mládežníci sa spojili so ženami. V roku 1980 som utrpel ťažký úraz, dva roky som sa nemohol zúčastňovať nijakej  verejnej práce, ale keď ma pani Pramuková poprosila, aby som jej pomohol, urobil som všetko. Ako vedúci skupiny som sa  spolu s kamarátmi folkloristami zúčastnil  na súťaži Makovická struna. Odniesli sme si 1. cenu a ja som si tam mohol zaspievať. V roku 1984 nás už pozvali vystupovať na Podvihorlatských  folklórnych slávnostiach do Poruby pod Vihorlatom....“

ĎAKUJEME.

K  životnému jubileu Vám prajeme zdravie, lásku a pohodu v kruhu svojich najbližších.

Zdroj: A. Kret, Kudzeľnice, r. 2000

 

 

 

 


 

dnes je: 14.10.2019

meniny má: Boris

podrobný kalendár

webygroup

Úvodná stránka